Text o Hunčíkovi z Monografie Vysoká nad Kysucou

Aj keď drotári pôsobili na celom teritóriu Ruska, predsa len najväčšie zázemie mali v Petrohrade a v Moskve, kde vzniklo aj najviac drotárskych dielní. Jednu z prvých založil v roku 1859 v Petrohrade Jozef Chudej z Vysokej nad Kysucou. Najznámejší drotársky podnik na svete – fabrika na drôtený a plechový tovar Štefana Hunčíka st. a Jozefa Krutošíka, rodákov z Vrchrieky a Jedľovníka, založená v roku 1868, patrila zasa medzi najstaršie v Moskve.

Podnikateľ Štefan Hunčík v MoskveZaujímavé svedectvo o jej počiatkoch podal vnuk Štefana Hunčíka a neskôr zamestnanec továrne Ján Jánsky z Vysokej. Otec mu rozprával, že dedo spolu so svojím kmotrom Krutošíkom prišli do Ruska v roku 1848 v čase pruskej vojny. Potrebný kapitál na založenie malej dielničky si „vydrôtovali“ na potulkách po východnom Prusku a Ukrajine. Usadili sa v Moskve. V centre mesta, blízko Kremľa, si prenajali skromné priestory kde zhotovovali jednoduchý drôtený a plechový riad. Krutošík bol asi lepší majster, lebo sa viac venoval výrobe a Hunčík mal obchodný talent, a tak vyrobený tovar ponúkal po domoch a trhoch.

Obaja predávali len pred sviatkami, keď si nazbierali väčšie zásoby. Hoci boli negramotní, v podnikaní sa im darilo a výrobu pomaly rozširovali. Vzali prvého učňa, ktorý sa volal Sako a keďže vedel aspoň trochu čítať a písať, robil im účtovníka.

Postupne pribudli aj ďalší drotári - Varechovci, Badžana, Žilinčár (neskôr odišiel do Petrohradu), Kučík aj Dočár.… Hunčik st. aj Krutošík boli ženatí a v rodnej obci zanechali rodiny. Domov chodievali spravidla dvakrát do roka na krátku dobu, no nikdy nie naraz. V roku 1873 sa im obidvom narodili synovia, budúci úspešní podnikatelia - Hunčíkovi Štefan a Krutošíkovi Imrich.

Chlapci mali takmer rovnaký osud. Pár rokov chodili do školy a potom ich otcovia vzali na krátky čas do Nemecka a neskôr do Moskvy, kde po vyučení pracovali v dielni. V roku 1896, keď ju ako dvadsaťtri roční prevzali od svojich po otcov, už bola prosperujúcou manufaktúrou, v ktorej pracovalo okolo tridsať zamestnancov. Napriek tomu si zaumienili prebudovať ju na úspešnú továreň založenú na strojovej veľkovýrobe. Do vedenia firmy pribrali aj Štefanovho brata Jozefa. Výrazne sa začali orientovať na plechársku výrobu, najmä na spracovanie farebných kovov.

Sortiment rozšírili o tovar určený pre najširšie vrstvy obyvateľstva a vybudovali špecializované pracoviská - nástrojáreň, klampiarsku, zámočnícku a drotársku dielňu i samostatnú dielňu na výrobu vtáčích klietok, prevádzku na povrchovú úpravu kovov s možnosťou cínovania, niklovania chrómovania, striebrenia a zlátenia, baliarne a sklady tovaru a kancelárie. Výrobné prevádzky vybavili 75 najmodernejšími kovoobrábacími strojmi. Väčšinu doviezli z Nemecka, niektoré si navrhli sami a sami ich aj zostrojili. Poháňala ich energia z vlastnej elektrárne, čo zvýšilo produktivitu práce až o 50%.

Neustále do podniku investovali a sledovali technické novinky. Rozbehli masovú produkciu bežne používaného kuchynského riadu i domácich potrieb a zároveň sa stále prispôsobovali trhu a rozširovali sortiment výrobkov.

K domácim potrebám určených na každodenné použitie pribudli technologicky zložitejšie luxusné produkty - napr. prepychové strieborné a zlaté svietniky, exkluzívne kazety na šperky a cigarety, porcelánové kávové a čajové servisy vsadené do pochromovaných kovových držiakov, ale aj také zvláštnosti, akými boli drôtené vianočné stromčeky. V roku 1912 dokonca razili jubilejné mince k stému výročiu víťazstva ruskej armády nad Napoleonom.

Špecialitou továrne však boli umelecky spracované klietky pre vtáky a veveričky, viacnásobne ocenené zlatými medailami na medzinárodnom veľtrhu v Londýne v roku 1903. Mali podobu mlyna, pravoslávnych chrámov či japonskej pagody a vyrábali ich špecialisti - klietkári z radov slovenských drotárov. Podnik sa stal vychýrený aj kvalitou svojich samovarov.

Najväčší rozmach zaznamenala fabrika v rokoch prvej svetovej vojny, keď získala objednávky od ruskej armády na poľné fľaše, vojenské šálky a čajníky, obaly na ručné granáty, plechovky na konzervy i plechové veľkonočné vajíčka plnené cukríkmi ako dar cára bojujúcim vojakom. Zmenila sa na rozsiahly továrenský komplex tvorený deviatimi budovami, v ktorých boli umiestnené nielen výrobné haly, ale aj priestory pre administratívu a ubytovanie a stravovanie robotníkov. Pracovalo v nej takmer 400 ľudí, z nich asi dve tretiny tvorili domáci zamestnanci a ženy, ktoré vykonávali pomocné práce.

Továreň J. Hunčíka a I. Krutošíka - nástrojáreňSlovenskí drotári ostali nenahraditeľní pri spracovaní drôtu. Šírku jej výrobnej produkcie najlepšie dokumentuje päťstostranový obrázkový katalóg s osobitnou prílohou exkluzívnych umelecko-remeselných predmetov zo zlata a striebra. Tovar distribuovala prakticky po celom obrovskom teritóriu Ruska prostredníctvom vlastnej obchodnej siete so skladmi v Petrohrade, Nižnom Novgorode, Irkutsku, Tomsku, Archangeľsku aj inde a exportovala tiež do strednej Ázie, na Blízky východ, do Nemecka a cez prístav Port Arthur aj do USA.

Fabrika dosahovala ročný obrat v rozmedzí 1,8 - 2 milióny rubľov a na rovnakú čiastku sa odhadovala aj jej cena. Hunčíkova a Krutošíkova továreň sa stala najväčším drotárskym podnikom vôbec.

Továreň Hunčíka a Krutošíka - elektráreň Do jej ďalšieho rozvoja však osudovo zasiahli revolučné udalosti roku 1917. V snahe fabriku zachrániť ju majitelia rozdelili. Krutošík sa pridal na stranu sovietov a v roku 1818 bol vymenovaný vo svojom podniku za komisára.

Hunčík v tom čase ešte stihol poslal svoju rodinu na Slovensko, no sám bol neskôr, ako príslušník znepriateleného štátu (Rakúsko-Uhorska) uväznený. Vďaka faktu, že vyrábal pre ruskú armádu bol po niekoľkých týždňoch rehabilitovaný a krátky čas ešte pracoval vo fabrike. Jeho žena strastiplnú cestu do vlasti neprežila a zomrela v rumunskom Brašove, po tom, čo ju už z územia Slovenska deportovali pod zámienkou karantény pre epidémiu týfusu maďarskí žandári. Niekedy na prelome rokov 1918 - 1919 však boľševická vláda Hunčíkov podnik poštátnila a správu nad ním prevzal ľudový komisár, ktorý dozeral na jeho likvidáciu a demontáž strojov a Hunčík musel fabriku opustiť.

Hunčíkovský dom pred niekoľkými rokmiZa pomoci Červeného kríža sa v roku 1919 dostal späť do vlasti. Na nejaký čas sa usadil na Žitnom ostrove, kde podnikal v chove hydiny, avšak po odtrhnutí južných území Slovenska na začiatku druhej svetovej vojny sa vrátil na Vrchrieku. Situácia v Rusku napokon prinútila k návratu aj Imricha Krutošíka.

V ťažkých rokoch, ktoré nasledovali sa snažil uchytiť na Morave, ale aj jeho nepríjemne zaskočilo uzavretie hraníc v roku 1939.

Obaja majstri teda dožili život v svojom rodisku. Imrich Krutošík zomrel 30. júna 1956 a „drotársky kráľ“, ako ho označovali mnohí jeho súčasníci, Štefan Hunčík o sedem rokov neskôr, 7. júna 1963. Pochovaní sú na cintoríne vo Vysokej.

Hunčíkovský dom dnes